Mimoriadne krušný víkend má za sebou Emma Kmetoniová. Extraligová hráčka CBK totiž v sobotu večer absolvovala majstrovské stretnutie v Ivanke pri Dunaji a hne po ňom nasledoval presun do Košíc. O druhej nadránom zaľahla do postele a už o 7.30 mala budíček, lebo ju čakala premiéra na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach. Aj ona chcela byť pri oslave storočnice najstaršieho európskeho maratónu. Vybrala si polmaratónsku vzdialenosť a cieľ, ktorý si stanovila, splnila. Spokojná zaľahla do postele a ani z nevyliezla. Ale poďme pekne po poriadku.
V Ivanke pri Dunaji naše dievčatá triumfovali v extraligovom zápase o 29 bodov (86:57), pričom Emmka zaznamenala 10 bodov a počas 31-minútového pobytu na palubovke sa prezentovala i 13 doskokmi.
„Bol to pre nás dosť náročný zápas, hoci výsledok tomu možno nenapovedá. Po dlhej ceste sme sa totiž ťažšie rozbiehali a na chvíľu sme sa aj prispôsobili hre domácich, takže sme hrali rýchlo hore-dole. Druhý polčas sme však už zvládli veľmi dobre. Potom nás už čakal rýchly návrat domov,” vrátila s k sobotňajším tímovým povinnostiam Emma Kmetoniová. V nedeľu ju už čakal výkon z iného súdka. Pri ňom musela preukázať nielen dobrý fyzický fond, ale i morálno-vôľové vlastnosti, mentálne nastavenie a silu ducha. Práve o tom je maratónsky beh. V jej prípade síce išlo iba o polmaratón, no aj táto dištancia si vyžaduje veľké odhodlanie a na trati i riadne zahryznutie sa, aby sa vysnený cieľ stal realitou. „Stanovila som si métu zabehnúť polmaratón do dvoch hodín a nakoniec som dobehla do cieľa v čase 1:57:17.” Skvelý výsledok. Klobúk dolu! Pri polmaratónskej premiére na MMM dosiahla naozaj krásny výsledok.
Emmka už absolvovala behy na 5 km či 10 km. Má za sebou preteky ako Velvet Run, bežala na Donovaloch či v okolí Popradu.
Takmer všetci bežci sa zhodnú, že atmosféra na MMM je neopísateľná a fascinujúca. Vo väčšine prípadov najmä nováčikov tak strhne, že jej podľahnú. Zabudnú na stanovené tempo, prepísknu ho a potom so zátopkovským trpiteľským výrazom na tvári sa premáhajú a hľadajú posledné zvyšky síl. V rezerve však žiadne nezostali, tak nezostáva nič iné iba sa zaťať a premôcť. Vtedy maratón bolí, veľmi bolí.
„Niečo podobné som zažívala i ja na trati. Začali sme o dosť rýchlejšie, ako sme plánovali. Aj sme si so sestrou vraveli, že po 5. kilometri už musíme prejsť na tempo, ktoré sme si stanovili, no stále nám to nejako nevychádzalo. Stále nás hnali ľudia dopredu. Do 15. kilometra sa mi bežalo dobre. Dokonca som si urobila aj rekordy na 10 i 15 km. Potom však na mňa doľahla kríza. Až taká, že keby som nebežala so sestrou, tak určite nedobehnem. Myslím v takom čase, ako som si naplánovala. Už by mi nešlo o čas, ale aby som dobehla do cieľa. Atmosféra ma úplne pohltila. Bola úžasná. Úplne o niečom inom ako napríklad na pretekoch na Donovaloch. Neustále pri trati stáli ľudia a povzbudzovali vás. Naozaj skvelá atmosféra. Nedovolila človeku poľaviť či vzdať sa,” nadchýnala sa 21-ročná basketbalistka. Po celý čas až do cieľa bežala spolu so svojou 27-ročnou sestrou Natáliou, ktorá má s behom predsa len o čosi viac skúseností.
Po takom náročnom basketbalovo-bežeckom víkende bola únava pochopiteľná. „Bola i klasická svalovica. V nedeľu po pretekoch som prišla domov, zaľahla som a ani som sa nepohla z postele.” Niet sa čo čudovať – náročný basketbalový zápas, ešte ťažší výkon na polmaratóne, a keď k ním prirátame i únavnú cestu do Bratislavy a späť i deficit spánku, iný obraz ako „mŕtvola v posteli” si ťažko predstaviť.
Väčšina bežcov po absolvovaní polmaratónu vzhliada k novej výzve – aspoň raz v živote odbehnúť maratón. „Raz by som chcela aj ja. Ale neviem, kedy sa tak stane. Všetko závisí aj od toho, ako to bude ďalej s basketbalom. Presvedčila som sa, že sa nedajú robiť dve veci naraz. Každopádne, minimálne polmaratón by som chcela absolvovať aj na budúcom 102. ročníku MMM,” dodala Emmka Kmetoniová.